Rozprávanie príbehov majú radi deti aj dospelí. O čo viac sú napínavejšie či strašidelnejšie, o to sú pútavejšie. Aj námorníci si na dlhých plavbách krátili chvíľu vymýšľaním a počúvaním najrozmanitejších príhod. Niektoré boli prerozprávaním skutočných udalostí, iné boli zas plné fantázie a nadprirodzených bytostí.
Pokúsili sme sa na chvíľu si predstaviť, že sme na palube plachetnice, ktorá už niekoľko dní márne čaká na najmenší závan vetra. Loď sa nepohla ani o milimeter, more je pokojné, pevnina v nedohľadne... Dni plynú pomaly a nudne, jeden ako druhý... Vtedy sa každé rozptýlenie považuje "za dar z nebies". Aby sme zaujali posádku a aspoň na chvíľu zamestnali myseľ námorníkov niečím iným, premenili sme sa na rozprávačov. Tam sme však narazili na jeden veľký problém. Keď je tvorcom príbehu jeden človek, sám si určuje, akým smerom sa dej príbehu bude uberať. Ale ako zosúladiť 19 detí, z ktorých každé si chce presadiť to svoje?! Prekrikovaniu a dohadovaniu nebolo konca-kraja. Kým jeden bol zástancom cestopisných filmov a rád by do príbehu vniesol aj objavovanie nových krajín, iný mal zas dobrodružnejšiu povahu a túžil po napätí. Našli sa romantické duše ospevujúce krásu mora, ale aj akčné typy bažiace po kaskadérskych kúskoch. Niektorí si presadili svoje nápady, iní museli ustúpiť, aby sme s konečnou podobou príbehu boli všetci spokojní.
A tu je výsledok:
—————
